bytheway

Spomenul som si na príhodu spred viac ako 5 rokov. Taká bežná rodinná konverzácia o tom, ako ide život. Môj švagor, svokra a ja. V jednej slovenskej dedine pri Nových Zámkoch.

Švagor sa sťažuje, že nikde v okolí nemôže zohnať robotu. Všade chcú, aby vedel po maďarsky. „To je teda dobré svinstvo.“

„Veď sme na Slovensku!“, pridáva sa spravodlivo rozhorčená svokra.

Chvíľu sa na nich pozerám a potom hovorím: „No, ani so mnou sa v Bratislave nikto nebaví, ak neviem po anglicky.“

„To nemyslíš vážne?“, pozerajú sa na mňa obaja s úžasom. „To sa predsa nedá porovnávať!“

„Je to to isté,“ tvrdím ja.

Tým sa naša výmena názorov skončila. Nik nemal záujem narušiť mier v rodine. Ja som pochopil, že niektorí ľudia rečiam žilinského Jana skutočne – hoci je tomu ťažko uveriť – rozumejú. A dúfal som, že oni pochopili, že štátotvorná národnosť úspech v živote negarantuje.