Náhodou som v počítači objavil tento takmer tri roky starý a zatiaľ neuverejnený text. Nepamätám si, prečo som ho vtedy nepoužil, a neviem, či je ešte aktuálny – odvtedy som vlakom necestoval. Ale hádam sa toho toľko za tri roky nezmenilo:Náhodou som v počítači objavil tento takmer tri roky starý a zatiaľ neuverejnený text. Nepamätám si, prečo som ho vtedy nepoužil, a neviem, či je ešte aktuálny – odvtedy som vlakom necestoval. Ale hádam sa toho toľko za tri roky nezmenilo:
Ak by som práve nesedel vo vlaku, nikdy by som tento post nenapísal. Ale sedím (v ňom), som sám, mám pohodlie, mobilný internet a dosť času.
Vlakom som naposledy cestoval niekedy okolo roku 1995. A to už bola z núdze cnosť, pravidelným železničným cestujúcim som prestal byť začiatkom 90. rokov. Býval to svetlý moment v živote študenta vracajúceho sa z nudného víkendu u rodičov. Konškoláci, kamaráti zo strednej školy, bývalé aj potenciálne budúce frajerky, teplé pivo zo staničných bufetov, karty a občas aj skriptá.
Dôležité boli úplne iné veci ako dnes. Napríklad či mi pokladníčka uzná dávno neplatný študentský preukaz na zľavu. Či nájdem voľné miesto v smradľavom kupé a neprestojím tri hodiny na ešte viac zapáchajúcej chodbe. Ak sa voľné miesto našlo niekde v blízkosti náhodnej známosti zo sobotňajšej diskotéky, cesta sa zdala byť až príliš krátka… Bolo to dávno, ale základné veci okolo cestovania železnicou si pamätám. Preto si trúfam porovnávať so súčasnosťou.
Čo sa zmenilo? Konduktor už na mňa nevyskakuje tak ako kedysi. Jasné, tridsiatnik má predsa len iný prirodzený rešpekt ako -násťročný študent. Takže toto plusový bod nie je.
Vlak je zarážajúco poloprázdny, v kupé (páchne rovnako ako kedysi) som sám. Počas cesty v pohode vybavím maily, napíšem blogpost. Ale o moje internetové pripojenie sa železnice nijako nezaslúžili, wifina sa v tomto vlaku nekoná. Nízky počet cestujúcich asi tiež nie je plusový bod.
Čo je naozaj nové, sú moderné trolejové stožiare z betónu pozdĺž skoro celej trate. Asi kvôli nim mal rýchlik Košice – BA v Novom Meste nad Váhom ohlasované 45-minútové (v skutočnosti 30-minútové) meškanie. Inak z nich cestujúci nemá nič.
Hrubá reťaz na dverách s nápisom „Čakáreň pre cestujúcich“ a zamknuté staničné záchody boli pre mňa tiež novinka. V Hornej Štubni som si pred 20 rokmi v čakárni rozbalil spacák a počkal na prvý ranný vlak. To, že ma odtiaľ nikto nevyhodil, som bral ako samozrejmú službu. Veď som si kúpil lístok. Podobne staničné záchody – vždy strašne smrdeli, ale slúžili. V 21. storočí sa nekoná ani čakáreň, ani záchod. Našťastie je vonku celkom fajn a lavičky na peróne zatiaľ nikto nezamkol.
Uzavriem to. Podľa mňa každý, kto má možnosť vybrať si iný druh dopravy ako železnica, nech neváha a berie to druhé. Minimálne na stredné a krátke vzdialenosti. Aj za cenu vyšších nákladov a ekologických výčitiek svedomia. Tie nervy za to nestoja. Bola to síce jednorazová náhodná skúsenosť, ale nevidel som ani len náznak klientskeho prístupu. Ani trochu snahy presvedčiť ľudí, že železnica je cool, že sa ňou dobre cestuje, že počas cesty sa dá vybaviť veľa vecí alebo sa zabaviť s priateľmi.
Ľudia nie sú blbí, prišli by na to aj sami. Zavreté záchody všetko pokazia.
::: /// :::
Napísané na trase Nové Mesto nad Váhom – Bratislava, streda 6. júna 2007, cca 21:00 h
Ilustrácia – http://www.flickr.com/photos/scalleja/ / CC BY-SA 2.0